Poznámky, poznámkový aparát k jednotlivým matričným záznamom (či už krstov, sobášov, či úmrtí) predstavovali v komlóškej matrike okrem základných personálnych údajov ich neoddeliteľnú a dôležitú súčasť. V prvých desaťročiach existencie matriky Slovenského Komlóša, keď p. farári zaznamenávali matričné údaje v riadkovej, naratívnej forme, na poznámky o osobe zapísanej v zázname, prípadne jej rodičov, neostávalo na stránkach matriky veľa miesta. Papier nebol lacný ani atrament, ktorý, keď sa rýchlo míňal („strovil“), tak ho riedili vodou až takto zapísaný matričný údaj po dlhej dobe takmer úplne vybledol a dnes je ťažko čitateľný.

Preto na poznámky, obsahujúce neraz dôležité doplňujúce informácie o osobe spravidla nezostávalo veľa miesta v zázname. Pán farár bol rád, keď zapísal základné povinné personálie o krstenej, sobášenej, či zomrelej osobe a jej rodičoch, resp. krstných rodičoch. V 18. storočí sa preto na stránkach matriky stretávame s poznámkami ,či doplňujúcimi informáciami, obsahujúcimi ďalšie informácie o zapisovanej osobe len sporadicky. Až po prechode zapisovania matričných záznamov do tabuľkovej formy, kde vzniklo miesto aj na zápis poznámok, resp. keď sa postupne rozširoval rozsah povinných matričných údajov sa v záznamoch trochu častejšie objavujú aj tieto doplňujúce údaje. Zvlášť v prípade zápisov bežných osôb z radov roľníkov- plebejcov musela daná osoba vykonať, resp. byť charakteristická ako výnimočný človek v miestnej komunite v pozitívnom, či negatívnom zmysle, aby p. farár o nej uviedol pár osobitých, charakterizujúcich slov do záznamu.

Iné to však bolo v prípade záznamov krstov, či úmrtí urodzených osôb z radov šľachty, zemanov, štátnych úradníkov, duchovných aj dôstojníkov (najmä z priľahlej vojenskej posádky v Mezóhegyesi), ale aj miestnej inteligencie (notár, farár, učiteľ), resp. významnejších cudzincov. Ich matričné záznamy spravidla obsahujú rozsiahlejšie údaje o danej osobe a jej rodičoch, vrátane vymenovania titulov a funkcií, civilných aj vojenských, ktoré zomrelá osoba zastávala za života, resp. ktoré zastával jej otec resp. čestných oslovení matky/ manželky zomrelého. Najmä na oslovenia a správne použitie vhodného, adekvátneho titulu sa kládol v tom období veľký dôraz, keďže nobilita si potrpela na správne titulovanie a tým aj odlíšenie od bežného obyvateľstva. Pri ženách-manželkách urodzených osôb, resp. cudzích ľudí-„nekomlóšanov“ sa na rozdiel od ich plebejských vrstovníčok takmer vždy už v latinskom období uvádzali nielen mená ale aj ich priezviská za slobodna. V prípadoch krstov cudzích občanov,“nekomlóšanov“ – bola tiež zaužívaná prax zapisovania osobných údajov rodičov v tvare najprv priezvisko a až potom meno (ako v maďarskom období). Rozsiahlejšie poznámky a údaje o krstoch a úmrtiach nobility a cudzincov boli zapisované neraz cez všetky kolónky vyčlenené pre personálne údaje.

Inak bežné matričné záznamy neurodzených obyvateľov spravidla obsahovali len nevyhnutné personálne údaje, bez poznámkového aparátu. Pokiaľ sa však aj neurodzená osoba (bežný plebejec-roľník) v zázname vyznačovala mimoriadnymi aktivitami, či vlastnosťami, vymykajúcimi sa bežným normám, p. farár uviedol stručne v poznámke výstižnú informáciu o tom. Takými boli napr. vyznačenie splodenia nemanželských detí (spurius, spuria) , ktoré sa aj v tých rokoch rodili nie zriedka a napr. p. farár Sexty nezabudol takýto matričný zápis okoreniť odsudzujúcimi prívlastkami na adresu rodičov tohto nelegitímneho potomka typu: „cudzoložník“ (moechus, moecha), či „neviestka“. Na druhej strane v záznamoch sa výnimočne stretávame aj s pozitívnym celoživotným ocenením u výnimočných, významných obyvateľov obce pri ich úmrtiach – napr.:“ bol dobrým hospodárom a spravodlivým človekom, obetavým členom našej cirkvi“.,

Z hľadiska zápisov povolaní, hlavne v prípade úmrtí v prvých desaťročia sa takéto údaje vyskytovali v záznamoch len výnimočne – napr. ak zomrela nejaká miestna významnejšia osoba, vykonávajúca spravidla miestne verejnoprospešné aktivity (napr. zvonár, učiteľ), resp. ak sa jednalo napr. o vojaka (míles). Taktiež príčiny úmrtí zomrelých osôb sa spočiatku takmer neuvádzali. Sporadicky sa objavovali od konca 20. rokov 19. stor. zvlášť ak sa jednalo o netradičnú, či zvláštnu príčinu smrti. Definitívne zakotvili v záznamoch (p. farár Bende) v období tesne pred vypuknutím cholerovej epidémie v lete 1831, ktorá skosila značnú časť - asi 1300 obyvateľov obce. Pri týchto údajoch bolo charakteristické, že spočiatku p. farár uvádzal neraz len približnú či „javovú“ príčinu úmrtia danej osoby (napr. horúčka, či zimnica, či kašeľ) bez dôkladnejšej znalosti skutočnej príčiny úmrtia. Často sa vyskytujú aj záznamy s uvedením, že príčina smrti neznáma.

Pri úmrtiach slobodných mladých ľudí, resp. slobodných ľudí v dospelom veku sa v poznámke uvádzalo, že dotyčný bol neženatý (caelebs). Občas pri priezvisku spravidla otca narodeného, ale najmä u výrazných, či svojráznych postáv obce bola v zázname uvedená aj jeho všeobecne známa prezývka – (uvedená pod slovom „cognomen“- priezvisko, resp. za výrazom „alias“). Čo sa týka zápisov pre bádateľov svojich rodokmeňov dôležitej informácie o mieste narodenia zomrelého -spočiatku sa takéto informácie v matričných záznamoch bežných obyvateľov obce vyskytujú len výnimočne- častejšie sa začali objavovať až v prvej tretine 19. stor. Aj tu však platilo, že údaj o rodisku zomrelého sa uviedol najmä v prípade cudzích osôb, ktoré sa prisťahovali na Komlóš a prežili tam nejakú časť života, alebo ktorí tam prišli na letné sezónne práce a zomreli, resp. boli cudzinci. Miesto narodenia rodičov v prípade úmrtia niektorého z rodičov členov tradičných rodov na Komlóši, sa sporadicky objavuje v matričných záznamoch až postupne v prípadoch, že príbuzní zomrelého takúto informáciu si pamätali a nahlásili ju pri zápise úmrtia do matriky. Rodisko nebohého bolo uvádzané buď v „kompletnej forme“ - názov obce/osady aj jej lokalizácia – napr. Lubina, Nitrianska stolica, alebo len názov obce v jej dobovom znení, čo dnes nie je vždy jednoduché lokalizovať. Pokiaľ pozostalí členovia rodiny, resp. p. farár nepoznali miesto narodenia nebohého, len región odkiaľ pochádzal –v zápise uviedol len napr. Horná zem/ Horné Uhorsko, Valašsko, Sedmohradsko a i. Taktiež len postupne a sporadicky sa v poznámkových zápisoch objavovali dôležité doplňujúce informácie o príbuzenských vzťahoch zomrelých osôb (napr.“ jeho prvá žena bola...“).

Pri úmrtí „okrajových“ jednotlivcov miestnej spoločnosti v zázname sa uvádzala informácia o sociálnom postavení zomrelého, napr. žobrák (mendícus), sluha (servus), služka ( ancilla) a i. Pritom neraz v zápise chýbali údaje o mene a priezvisku, ak išlo o cudzieho žobráka, alebo bolo uvedené len meno (napr. slúžka Katarína), keďže jej priezvisko sa v praxi za jej života nepoužívalo a nikto ho nepoznal. V prípade úmrtí cudzích osamelých osôb v záznamoch boli vyznačené dostupné údaje o ich pôvode, či rodisku, príp. údaj u koho na Komlóši žili, pracovali, resp. zomreli (napr. žil u Jana Garaja). Pomerne časté však boli prípady, keď nikto nevedel uviesť žiaden konkrétny údaj o nebohom cudzincovi.

Pri matičných záznamoch o krstení novorodencov p. farár ďalej okrem personálií uvádzal v matričnom zázname napr. informáciu, že sa narodili dvojičky (gemini), ak k tomu došlo, údaj o bydlisku rodičov narodeného – v prípade, že neboli obyvatelia Komlóša (najmä v prvej tretine 19. stor. boli na Komlóši veľmi časté krsty napr. zo Sámsonu aj iných lokalít) aj osobitý údaj o náboženstve krsteného resp. jeho rodičov – v prípade, že nepatrili k majoritnému evanjelickému obyvateľstvu obce. Najčastejšie v tomto období sa objavovali prisťahovalci, vyznávajúci „grécky rítus“, pričom pokiaľ poznámka bola uvedená len v tejto základnej podobe, znamenalo to zvyčajne grékokatolíkov (kde sa dá predpokladať pôvod ich nositeľov z oblastí dnešného východného Slovenska). Relatívne častejšie sa však v tom čase vyskytovali záznamy, kde pojem grécky rítus bol doplnený príponou „non unitus“, resp. skratkou n.u.- oznamujúcou, že išlo o „nie zjednotených“ – t.j.v dnešnom význame vyznávajúcich pravoslávnu vieru – išlo hlavne o prisťahovalcov a ich potomkov z vtedajších priľahlých balkánskych regiónov Sedmohradska, Valaška, Srbska, Bulharska. Zápisy o rímskokatolíkoch sa v tomto období v komlóšskej matrike nachádzajú len výnimočne (ak – tak s poznámkou, že otec, či matka narodeného patrili k tomuto náboženstvu). Ďalej p. farár vyznačoval pri krstoch údaje v prípade osôb patriacich k „okrajovým“ etnickým, či sociálnym minoritám obce – napr. Cigáň, Oláh (t.j. Valach, v dnešnom význame Rumun) a prípadne niektoré iné údaje.

Ak zomrel starší človek, ktorý v minulosti, či celý život pôsobil v armáde ako profesionálny vojak, resp. dôstojník – v poznámke mal uvedené, že bol bývalý, resp. penzionovaný vojak, eventuálne s vyznačením vojenskej funkcie a hodnosti a miesta posádky. Pokiaľ nebohý zomrel počas aktívnej vojenskej služby – vždy mal vyznačenú hodnosť, či funkciu, oficiálny názov vojenskej posádky, resp. druh vojska.

Medzi urodzené osoby pri úmrtí boli v rámci matričných záznamov zaraďovaní aj členovia miestnej honorácie nie vždy šľachtického, či zemianskeho pôvodu – už spomenutý p. notár, pán farár, p. učiteľ, ktorí boli vyznačení príslušnými titulmi.

Záverom možno len podčiarknúť, že poznámky, resp. poznámkový aparát k matričným záznamom patria k neoceniteľným súčastiam záznamov, ktorých význam docení každý bádateľ pri výskume svojich rodov. Čo sa týka ich transformácie z latinčiny do slovenčiny - tieto neraz dôkladne „potrápili“ pri prekladoch, najmä v prípadoch, ak išlo o rozsiahlejšie informácie, resp. v prípadoch horšej čitateľnosti ručne zapisovaných informácií.

 

Ján Hovorka

Pridať komentár


Bezpečnostný kód
Obnoviť