Trianonský syndróm Maďarov

alebo

ako sa „vyrábali“ a „rozmnožovali“ a „rozmnožujú“ aj teraz Maďari nie len na južnom Slovensku ale aj v samotnom Maďarsku

a koľko Slovákov žije ešte dnes v Maďarsku a Maďarov na Slovensku.

 

     Neprestajným problémom maďarskej politickej garnitúry a maďarských historikov je  dokázať, že ich je na svete viac ako má Maďarsko v terajších hraniciach. Bezočivo a s vulgárnou bezohľadnosťou prekrucujú dejiny. Týchto pánov okrem ich veľmocenskej nacionalistickej politiky nič nezaujíma. Tak ako voľakedy, keď prichádzali do Európy, chcú drancovať, oberať a okrádať národy žijúce v ich okolí o majetok a identitu. Naozaj sa nevedia zbaviť svojich  agresívno-dobyvačských génov ani po viac ako tisíc ročnom odchode zo svojej pravlasti do civilizovanejšieho sveta, sveta európskej demokracie? Podľa toho ako sa chovajú ich „piate kolóny“ v Srbsku, Rumunsku a na Slovensku to jednoznačne dokazuje. Je zaujímavé, že iba v týchto krajinách roztrúsení Maďari ich zaujímajú. Vyzerá to tak, že iba do relatívne slabších krajín zapárajú. K relatívne silnejším sa chovajú úctivejšie, veď aj v Rakúsku žije veľký počet Maďarov a tam sa nepresúšajú so svojimi nacionalistickými požiadavkami. Pokrytectvo je teda ich ďalšia negatívna národná vlastnosť lebo Ukrajinu a Rakúsko v tichosti obchádzajú. Nechcem tým v žiadnom prípade odvracať ich pozornosť od už spomenutých troch  štátov. To naozaj nie. Chcem len ukázať, aké je veľké chrapúnstvo maďarskej veľmocenskej politiky.

     Už dlhšiu dobu som chcel urobiť akýsi prieskum priezvisk na cintoríne aspoň v jednej  dedine nachádzajúcej sa na Žitnom ostrove. Táto myšlienka ma napadla na cintoríne vo Vozokanoch  v dedinke patriacej do okresu Galanta. Do tohto okolia  boli osadení presídlenci z Maďarska. Pred pár rokmi, keď som začal pracovať na rodostrome manželkiných predkoch, boli  sme  zisťovať na cintoríne v spomínaných Vozokanoch údaje o jej otcovom strýkovi, ktorý je pochovaný práve v tejto dedine. Objavil som tam priezvisko Hobot a veľa ďalších pomníkov kde boli pochovaní Hobotovci. Vtedy som si povedal, že sa po niektorých cintorínoch poprechádzam a preskúmam,  aká bola štruktúra obyvateľov v týchto žitnoostrovských dedinách z hľadiska priezvisk, ktoré vypovedajú o ich národností. Na moje veľké prekvapenie po spísaní priezvisk na cintoríne v Horných Salibách som zistil, že tieto dediny z historického hľadiska boli vlastne dedinami,  kde bolo obyvateľstvo poriadne premiešané a že Slovania žijúci v nich do posledného popadali do nenásytného pažeráka pomaďarčovania. Táto strata identity je taká  dokonalá, že žiaden nositeľ slovenského či slovanského pôvodu nepripustí možnosť svojej slovanskej či slovenskej genetickej výbavy. Je to stav počudovania a  poľutovania hodný.

     Výsledok tohto súpisu priezvisk v Horných Salibách je nasledovný:

   Slovenské alebo slovanské priezviská získané z náhrobných kameňov:

     Fľaška, Dobrý, Žákovič, Jakubec, Slíž, Šebesta, Mišík, Grošová, Tomašovič, Čelko, Kiripolský, Doležal, Kostoláni, Žabka, Filo, Hazucha, Tomko, Balco, Štefánek, Lipkovič, Štepánik, Danajka, Kmeť, Sládek, Dudáš, Kováč, Andrikovič, Kozák, Kočiš, Glavanič, Matula, Stehlárik, Beluš, Mikulič, Horváth, Zlocha, Rehák, Rak, Bartoš, Vajda, Cehlárik, Steskál, Pelikán, Lednický, Hasák, Madunický, Leško – evanjelický farár.

     Priezviská písané kurzívou môžu byť aj priezviská presídlencov ale nápis na nich bol maďarský a tak som ich zaradil k tým, ktorých potomkovia sa dnes oduševnene hlásia k Maďarskej národnosti. Možno, že je to aj výsledok zmiešaných manželstiev, ktorých je tu až 30 %.

     V Horných Salibách žilo podľa tohto zistenia minimálne 47 rodov nemaďarského pôvodu v časoch keď ešte nebola realizovaná výmena obyvateľstva, teda  presídľovanie  Slovákov z Maďarska v roku 1947 – 48  do Československa hlavne na Slovensko. Z charakteristík jednotlivých priezvisk sa dá usúdiť, že toto územie vo veľkom počte obývalo aj obyvateľstvo slovanské, napr.: České - Doležal, Štepánik, Sládek, Rehák, Cehlárik, Steskál;  Chorvátské - Tomašovič, Žákovič, Lipkovič, Andrikovič, Glavanič.   Objavuje sa tu aj priezvisko Balco, čo svedčí o tom, že tu žili možno aj Slováci z východného Slovenska.

   Maďarské priezviská získané na tom istom cintoríne:

     Pónya, Kontár, Bedecs, Füzék, Sós, Takács, Szűcs, Szabó, Pap, Egyed, Dömötör, Pancza, Vértesi, Lovas, Molnár, Osztényi, Szalay, Táncos, Pukkay, Ollé, Patócs, Szombath, Kosár,  Cinege, Gyenge, Bán, Deák, Katona, Gulyás, Karika, Világi, Kalocsay, Bakó, Juhos, Gyurcsi, Babos, Bagoly, Nagy, Dobosi, Győri, Varga, Kajos,  Endrefy – evanjelický farár a jeho členovia rodiny. Zhodou okolností tento rod si pomaďarčil meno z Ondráška na „Endreffy“ a pochádza z trenčianskej župy. No a je tu pochovaná aj časť rodu grófa Esterháziho. Nuž aj tento silný obhajca maďarskej menšiny je tiež len polovičatý Maďar. Potomok zmiešaného manželstva slovensko-maďarského.

     Maďarských rodov v tejto dedine žilo približne 43. Ich náhrobné kamene sa objavujú v skupinách pravdepodobne okolo patriota rodu. Tak ako tomu bolo aj vo Vozokanoch u Hobotovcov.

   Náhrobné kamene s nemeckými priezviskami:  Rucz, Lőrint, Furstenceller, Lenárt, Grell.

  Ide o 5 priezvisk nemeckých, čo nasvedčuje iba o malom počte Nemcov žijúcich na Žitnom ostrove.

     Židovské priezviská v originály som nenašiel hoci viem pozitívne, že v obci boli usadení aj Židia a nebolo ich málo. Posledné židovské rodiny odchádzali do Izraela v roku 1961. Židia boli   pravdepodobne  prví  ktorí si priezviská zmenili, teda pomaďarčili.

    Obec mala okolo 5000 obyvateľov. Možno zodpovedne vyhlásiť, že z polovice bola dedinou slovenskou. Okrem toho ak sa pozrieme na kostoly boli rovnako veľké  a svedčia o vyváženej ekonomickej sile Slovákov a Maďarov. Je pritom zaujímavé, že viac Maďarov bolo evanjelikov. Keby naši historici menej študovali doklady a rôzne pochybné dokumenty a viac sa venovali aj takýmto výskumom a dedinským cirkevným a štátnym matrikám, zistili by jednoznačnejšie, koľko pomaďarčených Slovákov žije na Žitnom ostrove a upchali by  ústa tým, ktorí rozprávajú o 500 000 Maďaroch žijúcich na juhu Slovenska. Priezviská majú dosť veľkú vypovedaciu schopnosť o tom aká je skladba obyvateľov tej ktorej osady.

     Neustále tvrdenia maďarských politikov o vysokom počte ich národnostnej menšiny ma inšpirovalo k analýze rómskeho etnika, k akej národnosti sa začleňuje. Použil som k tomu údaje z knihy Józsefa Gyönyöra,  „Államalkotó nemzetiségek“ (Štátotvorné národnosti),  vydanej v roku 1989. Autor sa vo svojom diele zaoberá so skutočnosťami a údajmi  o národnostných menšinách  v Československu. Prvoradú pozornosť však venuje Maďarom. Používa k tomu štyri sčítania obyvateľstva  a to z rokov 1950, 61, 70, 80.

     Mňa zaujímala, ako už uvádzam, národnostná menšina maďarská, o ktorej sa tvrdí z úst našich  maďarských politikov a maďarskej vlády, že ich tu teraz na Slovensku žije nad 500 tis. osôb. Toto tvrdenie je veľmi scestné ak do tohto čísla vnesieme určitú  národnostne-genetickú čistotu.

     Údaje z uvedeného diela hovoria o počte maďarskej národnostnej menšiny, ku ktorej sa hlási 534 tis. obyvateľov Slovenska.

     Autor ďalej skúma rómske obyvateľstvo s cieľom zistiť akú národnostnú príslušnosť si zvolilo:

Z celkového počtu  98 tis. Rómov sa

  • k maďarskej národnosti hlásilo  40 tis.
  • k slovenskej  58 tis.

     Tu vidíme  ako sa ďalej „vyrábajú“ Maďari na Slovensku. 

     Dovolím si ďalej použiť moje zistenia  z úvodnej časti tohto článku, kde sa zaoberám skladbou priezvisk spísaných na cintoríne v Horných Salibách:

Z celkového počtu priezvisk je

  • slovenských alebo slovanských 50%
  • maďarských 44%
  • nemeckých    6%.

   Aplikujme tieto údaje o pomaďarčených Rómoch  a o pomaďarčených Slovákoch na štatistické čísla hovoriace o počte 534 tis. osôb, vraj maďarskej národnosti,   žijúcich  na Slovensku a zistíme, že toto číslo sa podstatne zmenší ak od neho odpočítame „vyrobených“ Maďarov. Nech sa na mňa naši maďarskí spoluobčania nehnevajú za tento výraz –„vyrábajú“, ale vhodnejší ma nenapadol.

   Vyzeralo by to teda takto:

  • Celkový vykazovaný počet Maďarov zistený štatistikou bol                           534 tis.
  • odpočítajme Maďarov „vyrobených“ z Rómov                                              40 tis.
  • ďalej odpočítajme Maďarov „vyrobených“ zo Slovanov (50% z 534)             247 tis.
  • počet Maďarov sa z 534 tis. zmení na                                                       247 tis..

     Ak by som bol maďarským politikom, alebo politikom maďarského parlamentu, na filozofiu o mohutnej maďarskej národnosti žijúcej na Slovensku by som nebol až taký hrdý.

Bolo by dobre keby sa vrátil pojem „reslovakyzácia“ z obdobia po skončení Druhej svetovej vojny  a možno, že by sa  mohol zaviesť aj pojem „rerómakyzácia“. Ona sa čiastočne aj uskutočnila pri poslednom sčítaní v roku 2010.

    Okrem týchto dvoch skutočností umelého nárastu počtu Maďarov žijúcich  na Slovensku  by sa iste našli aj takí ktorí boli donútení si svoje priezvisko zmeniť,  pomaďarčiť. Poznám aj také prípady. Jeden som už uvádzal, Androvič na Endreffy. Ďalší prípad mám s krásnym maďarským priezviskom „Szépvölgyi“.  Po nahliadnutí do obecnej matriky sa naraz zmenilo na Sokol. Celkom oprávnene. Jeho nositeľ bol opatrovateľom obecných býkov a ak túto „funkciu“ chcel vykonávať, bol donútený prispôsobiť si  priezvisko a dať ho do súladu s predstavou mocipánov  Uhorska. Dotyčný tak urobil, veď chcel svoje deti a rodinu uživiť. Jeden  z jeho potomkov sa však vrátil k svojmu slovenskému pôvodu, no ostatní členovia rodu sa naďalej pýšia s priezviskom Szépvölgyi a hrdo kráčajú po dedine a bijú sa do pŕs s heslom  - „Én Magyar vagyok“ (Ja som Maďar). Kto vie koľko ešte takýchto občanov má Slovensko? Bude ich určite veľa.

    Kto sa do akej národnosti  začlení je nakoniec jeho vec. Vypovedá to však o jeho skrivenom charaktere ak to urobí dobrovoľne, ale ak je k tomu donútený vypovedá to o pochybnej morálke tej vládnucej moci ,ktorá ho k tomu prinútila.

    V prípade ak sa človek rozhodne k takémuto kroku aspoň natoľko by mal byť rozumný aby sa nestal „poturčencom horším Turka“, janičiarom, človekom bez chrbtovej kosti. Bohužiaľ takýchto občanov v maďarskej národnostnej menšine na Slovensku žije dosť.

    Priznám sa, že aj ja ovládam Maďarčinu slovom aj písmom, ale nikto z velikánov a múdrych členov maďarskej politickej koalície sa ma nespýtal ako som sa túto reč naučil. Nebolo to ľahké, páni. Za každé vyslovené slovenské slovo  v „Óvode“ (dnes v škôlke) som dostal zaucho a ak viete,  páni rátať, tak si ľahko, pri najmenej dvoch zauchách denne, vyrátate koľko som ich za jeden rok dostal. Je veľkou hanbou národa,  ktorý takýmito metódami, aké som tu popísal „vyrába“ svojich členov. Národ s takýmito „múdrymi“ vodcami patrí na smetisko dejín a nie do kultúrnej spoločnosti národov sveta.

                                                                    ***

    Svoju úvahu by som rád ukončil údajmi o Slovákoch teraz žijúcich v Maďarsku, myslím tým nielen deklarovaných 10 tis., ale aj tých, z ktorých maďarská štátna mašinéria „vyrobila“ Maďarov.

    Z internetových stránok (http://lazarus.elte.hu/hun/maps/1910/gonczy/) som si stiahol štruktúru obyvateľstva v Uhorsku zo štatistických výkazov, podotýkam maďarských, z roku 1910. Údaje z jednotlivých žúp som  modifikoval do terajších hraníc Maďarska takže pri delení žúp som sa mohol dopustiť  menšej nepresnosti. Táto nepresnosť však podstatnou mierou výsledok neovplyvní. Nuž a čo mi ukázala táto štatistika?

  •    V hraniciach súčasného Maďarska žilo v roku 1910                            6 668 tis. obyvateľov
  •    z toho bolo Maďarov spolu so židovskou a rómskou národnosťou        4 957 tis
  •    Slovákov bolo                                                                                   362 tis.

Pre lepšie pochopenie treba uviesť aj percentuálny podiel jednotlivých národov a národností žijúcich   v tom čase v hraniciach terajšieho Maďarska, aj keď sa v ďalšom budem zaoberať len národnosťou slovenskou:

  •    Maďari spolu so Židmi a Rómami predstavovali                                     74%
  •    Nemci                                                                                              12%
  •    Slováci                                                                                               5%
  •    Srbi                                                                                                   3%
  •    Chorváti                                                                                            1%
  •    Rusíni a Ukrajinci                                                                               1%
  •    Slovinci                                                                                             1%
  •    Rumuni                                                                                          0.3%

   Zdôrazniť treba, že už do roku 1910 boli inonárodné menšiny silno pomaďarčované.  Táto skutočnosť navýšila počet Maďarov v Uhorsku veľmi výrazne. V inej štúdii  som zistil,  že populačná vlna Maďarov v tomto období od roku 1910 do roku 1920  prevýšila ostatné národnosti  trojnásobkom, čo nemohla byť pravda. Tento nárast počtu Maďarov žijúcich v Uhorsku nebol dôsledok zvýšenej „natality“ ale  bol dielom  bezbrehej maďarizácie národov a národností žijúcich v Uhorsku a po roku 1918 v Maďarsku. Najrýchlejšiu vlnu pomaďarčovania spôsobili Apponyiho školské zákony z roku 1907 a pravdaže tichá nenásilná maďarizácia za socialistickej éry.

    Odrazme sa  od vyššie  uvedených údajov ktoré nám umožnia objektívnejšie určiť súčasný stav Slovákov žijúcich v Maďarsku. Počet 362 tis. Slovákov z roku 1910 do roku 1947- 48 narástol približne o cca 40- 50 tis. Ich stav sa teda zmenil na 412 tis. Roky 1947- 48 ako hraničné spomínam preto lebo v týchto rokoch sa uskutočnila výmena časti obyvateľstva medzi Maďarskou a Československou republikou po Druhej svetovej vojne.

    Presídľovacou akciou po druhej svetovej vojne sa vrátilo na Slovensko, teraz počet pre zjednodušenie rátania trochu nadnesiem, 80 tis. Slovákov. Koľko ich teda ostalo žiť v Maďarsku? No okolo 332 tis. Kam sa podeli títo občania, Slováci, keď ich dnes Maďarská štatistika vykazuje iba 10 tis.? Podľa chorých hláv maďarských historikov, štátnych a politických činiteľov jednoducho ich niet – „v Maďarsku Slováci nikdy nežili“. Horšie je, že aj európske  inštitúcie týmto hlúpostiam veria. Zdá sa mi, že v Európe sa všetci múdri činitelia veľmi zle, nedostatočne učili dejiny  svojich národov a národov tvoriacich Európu. No, ale ako vidíme, na svete je všetko možné,  ak je prikryté peniazmi. Silná maďarská finančná oligarchia blúdiaca a žijúca vo svete je schopná zmeniť aj dejiny sveta nie len dejiny jedného národa.

     Na záver ešte jedna perlička. Bol som telefonicky požiadaný,  mojou príbuznou, podotýkam Slovenkou, či nemám nejaké podklady k napísaniu doktorandskej práce na tému,  „Ako sa Maďari naučili po slovensky“. Práca mala vedecky dokázať,  že na Hornom Uhorsku žili len  Maďari a ako sa títo naučili slovenskému jazyku. Mala vlastne dokázať, že Slováci v karpatskej kotline nikdy nežili. Proste pri platnosti porekadla „Keby hlúposť kvitla...“ maďarský vedecký front by bol samá ruža.

     Moje úvahy som neuvádzal preto , že si nevážim našich spoluobčanov maďarskej národnosti žijúcej v našej republike. Pokúsil som sa zodpovednejšie a racionálnejšie narábať s číslami štatistík. Pokúsil som sa ukázať na to ako sa nezodpovedne chovali Maďari voči svojim národnostným menšinám a ukázať  aká nespravodlivosť a krivda sa spáchala na Slovenskom  národe v Uhorsku, neskôr na národnostnej menšine  v Maďarsku ako aj v  socialistickom Maďarsku a v Maďarsku v súčasnosti. Táto krivda je výsmechom ľudskosti, triviálnym porušovaním základných ľudských práv proklamovaných svetovými inštitúciami,  vraj demokratického sveta. Státisíce Slovákov , opakujem státisícová menšina Slovákov v Maďarsku bola neľudskými zákonmi štátnej  moci zdecimovaná na nulový počet. Takáto vládna moc nemôže dostať iný prívlastok len moc barbarská.

 

M. Hronec

Pridať komentár


Bezpečnostný kód
Obnoviť