Slovenské deti z Maďarska sa dostali do rekreačných stredísk na Slovensku v rámci dobre premysleného programu,ktorý bol súčasťou oduševňujúcej kampane Československej presídľovacej komisie.Táto prostredníctvom  Slovenského ústredia starostlivosti o mládež v Bratislave umožnila najchudobnejším rodinám,ktoré sa prihlásili na presídlenie, aby ich deti strávili s cieľom rekreácie a zdokonaľovania sa v slovenskom jazyku štyri až šesť týždňov v detských rekreačných strediskách na Slovensku.

V povojnových rokoch 20.storočia pojmy rekreácia alebo letovanie boli neznáme v našich slovenských rodinách.Pre nesmiernu biedu si to nemohli dovoliť. Tak tomu bolo aj v rodine autora týchto riadkov. Napriek tomu sa už v roku 1946 dozvedel, čo znamená slovo rekreácia, a to v najkonkrétnejšej forme : jeho starší brat, ktorý mal vtedy dvanásť rokov,zásluhou Československej presídľovacej komisie strávil celé štyri týždne vo Vysokých Tatrách, v detskom rekreačnom stredisku v Tatranskej Lesnej. Vrátil sa stadiaľ v nových šatách a v nových topánkach a rodine priniesol čokoládu a cukríky, čo bola vtedy neslýchaná maškrta, po ktorej sme mohli iba túžiť. Brat bol členom prvej skupiny detí chudobných slovenských rodín z Maďarska,ktoré žiadali o presídlenie sa na Slovensko. Deti tohto turnusu odcestovali do Tatier 18.apríla 1946 a k svojim rodičom sa vrátili po štyroch týždňoch.V tom roku to bola jediná, ale počtom detí veľká skupina.

V roku 1947 druhú skupinu detí tvorilo iba 30 dievčat a chlapcov, ktorí boli šesť týždňov v rekreačnom stredisku v Ráztočne pri Prievidzi a vrátili sa domov pekne zotavení 30.júna 1947.

Tretia skupina bola najpočetnejšia, pozostávala z 298 detí, ktoré sa dostali 1.júla 1947 do rekreačného strediska v Čiernohorských kúpeľoch, kde strávili celý mesiac. Štvrtú skupinu tvorilo 30 detí, ktoré sa mohli pokochať v prírodných krásach Vysokých Tatier v rekreačnom stredisku v Tatranskej Kotline. Aj piata skupina, 48 detí, sa rekreovalo v Tatranskej Kotline a strávila tu celý august. Šiesta skupina detí z Maďarska cestovala do Domaniže  neďaleko Považskej Bystrice  v počte 69 slovenských detí dňa 13. septembra 1947 a vrátili sa späť do Maďarska 15. októbra 1947 celé rozradostnené a šťastné. V siedmej skupine sa dostali na rekreáciu prvýkrát aj dorastenci - 23 dievčat a 26 chlapcov, ktorí strávili mesiac v rekreačných objektoch v Ľubietovej a na Sitne. 58 detí  ôsmej skupiny pobudlo šesť týždňov v Domaniži a posledná skupina v roku 1947 v počte 104 detí odcestovala 17. novembra 1947 na šesť týždňov  do Rožňavy. Rekreácie detí pokračovali aj v roku 1948. Hneď po Novom roku 3. januára prišiel autobus zo Slovenska pre 40 detí, ktoré mali zraz v Budapešti na Veľvyslanectve ČSR na Ružovej ulici, kde sídlila aj Československá presídľovacia komisia .

Do organizovania sa zapojili aj aktivisti Zväzu Slovanov v Maďarsku, v rámci ktorej 100 detí zo Slovenského Komlóša a 60 z Békešskej Čaby  strávilo šesť týždňov v kruhu príbuzných a známych už presídlených rodín v Horných Salibách, Galante, Sládkovičove a iných obciach južného Slovenska. 

Rekreácia našich detí v materskej krajine sa definitívne skončila v októbri r. 1948, keď 38 detí z novohradských obcí strávilo mesiac v Rožňave.

Jedno je isté, že tieto deti na rekreáciu nezabudli do konca svojho života.Už ani preto nie, lebo tam všetky deti dostali šaty, bielizeň i obuv, čo bolo v tom čase v Maďarsku v čase nesmiernej povojnovej inflácie iba vytúženým , nedosiahnuteľným snom.

 

Prepis a výňatok z článku od autora Zoltán Bárkányi Valkán

Pridať komentár


Bezpečnostný kód
Obnoviť